Choď na obsah Choď na menu
 


Vonku prší.... Nelúčim sa. Nemám viac síl lúčiť sa s niekym, na kom mi záleží. Vonku prší. Niečo sa pokazilo. Po mojich lícach nesteká žiadna slza. Čím to je?

Viem, opäť vstúpim na miesto, kde, keď nemusím, tak radšej ani nie som. Stretnem sa tam s veľavravným pohľadom môjho konfirmačného svedka- kamarátky. Už viem, že sa chce na niečo pýtať, alebo niečo komentovať. A zo mňa opäť vybehne nejaký zaujímavý citát a rozosmeje všetky kamošky. Ach, koľko už len tých citátov za ten krátky čas bolo! :) Ktovie koľký vedia, že ja vlastne len brešem, ale nehrýžem. Kamošky to vedia určite. A čo tí ostatní?

Na mojej tvári sa znenazdajky zjavuje slza. Och, nie! V triede neplačem. Zakryjem si tvár oboma dlaňami a snažím sa tváriť, že som v poriadku, len unavená. To nie je z toho dažďa, ani prostredia, skôr z neprítomnosti niekoho v mojom živote. Predo mnou sa zjavuje vysoká postava. Vnímam jej tieň. Potom sa pozriem dohora a vidím... Spolužiaka. No už som odhalená! Do kelu! Začne ma spovedať a ja mu opäť rozprávam jeden z dlhočíznych príbehov. On už tiež prišiel na to, že nehrýžem.

Autobus naštartoval motor a ja sa opäť pohýňam domov. Domov... K svojmu bratovi, ktorý pri mne stál v každej jednej chvíli môjho života... K členom tímu môjho vlastného projektu... K...

Len nie minulosť, prosím... Tú nenávidím... O tej už viac ani počuť nechcem, ako o nikom z nej.

Ani táto stránka nepatrí tomu, čo tu bolo, ale tomu a tým, čo sú tu dnes.