Choď na obsah Choď na menu
 


Stála som na chodníku a krčah mi vypadol z rúk. Rozbil sa. Už sa nebolo na čo pozerať, nebolo z čoho piť. Stála som na ceste svojho života. A ja som vás stratila navždy, alebo len polovične.

Vzala som do rúk črepinu z krčahu. Ešte tu niečo po ňom ostalo. Ostalo aj po vás, len po kom ako?

Stála som pred skupinou ľudí. Lúčila sa. A oni ma nikam nechceli pustiť. Slzy na ich tvári prezrádzali ich vnútorný stav. Mne nebolo o nič lepšie, ale už som sa naučila, čo sa robí v takých chvíľach. Naučila som sa neplakať pred ľuďmi.

„Nechoď, koho tu teraz budeme mať?“

„Nechoď, niečo tu pre teba nájdeme.“

„Nechoď, veď čo ťa čaká doma?“

Naozaj- čo ma čakalo doma? Opustené ulice. Prázdne miesta... po vás....

Ale ja som sa rozlúčila, otočila a vydala na cestu späť. Nevládala som ísť ďalej, každým krokom to bolo ťažšie. Niečo sa vo mne búrilo, a búrilo sa aj vôkol mňa. Ako keby nič nechcelo, aby som sa vrátila. Spomienky sa začínali vyplavovať. Jedna za druhou. Ako ste odchádzali vy- dobrovoľne, i nedobrovoľne. Teraz som odchádzala ja. „Nie!“ vykríkla som a klesla k zemi.

Plakala som na nej hodinu. Nechcelo sa mi ísť ďalej. Všetkého som sa prílišne bála. Každého jedného dotyku minulosti. Vedela som, že ma dostane. ako vždy. Sedela som na zemi a nechcelo sa mi vstať, kolená som mala skrčené až pri hlave. Niekto ma chytil za plece. Človek, čo ma tiež opustil, keď som ho najviac potrebovala. „Poď,“ podal mi ruku „Ideme domov,“ a ukázal smerom na naše mesto. Tam, na hraniciach toho mesta ste stáli vy, celá skupina. Všetci, čo ste mi chýbali. Postavila som sa, ale bála vykročiť. „Už ťa čakajú,“ povedal a ja som sa zobudila. Otvorila som oči a jedného za druhým preberala v myšlienkach...Moja birmovná mama, ktorej som verila najviac zo všetkých kamošiek, ktorá vedela o mne všetko. A najviac mi závidela. Ale čo? Moju neschopnosť mať normálneho priateľa, ktorý by ma skutočne ľúbil? Môj kamarát, takmer brat, od mala spolu. Dokonca aj na opravných skúškach ma sprevádzal a zrazu ho nikde nebolo. Moja „družička“, ktorá so mnou presnívala toľko lások. Kamarát, ktorý ma skutočne ľúbil a ja jeho, žiaľ, nie...A vedľa mňa.. Vedľa mňa stál človek, ktorého som kedysi ľúbila ja, potrebovala vedľa seba, ale … Ale to som chcela priveľa.Nemohla som vstať z postele, veď ešte aj pri pohľade z okna by sa mi naskytol iba bolestný pohľad. Ako som rozbila kontajner po tom, čo som navždy stratila človeka, ktorý mi svojou kritikou dokázal pomôcť... Ako je to dnes bez nej? Všetko je tak naruby. Po tvári mi steká slza. Skutočne horúca slza. Kde sa podeli oni?

Ale je tu druhá etapa života. Druhá trať a omnoho dlhšia a ťažšia. A ja nesiem na svojich pleciach obrovské balvany. Opäť sa hrám na veľkého hrdinu. Ja to predsa zvládnem! Len do kedy? A kto si to všimne? Tak veľmi by som potrebovala vedľa seba svoju birmovnú mamu, nech opäť prechádzame uliciami a smejeme sa spolu na našich hlúpostiach. Svoju „“družičku“, ktorá to dokorení svojím humorom. Miesto toho tu mám svojich konfirmačných svedkov a skupinu skvelých báb, ale nie ich... Potrebovala by som vedľa seba „svojich bratov“, namiesto toho tu mám skvelých spolužiakov a chalanov z tímu. Ale to ma nikto neobjíme, nik z nich nevie ako čo myslím a kedy čo približne poviem, nik z nich nepozná dopredu moju reakciu, nikomu nemôžem plakať na pleci. A opäť je tu iba noc, do ktorej vrývam beznádejné čiarky, rátam dni... Už je to rok. A vy sa už nikdy nevrátite. Potrebovala by som vedľa seba priateľa, ktorý by ma skutočne ľúbil a ja jeho tiež, pri ktorom by som sa cítila v bezpečí a vedela, že ma neopustí, keď ho budem najviac potrebovať. Potrebovala by som... Čo vlastne? Všetko sú to len hlúpe sny hlúpeho človeka. Nikdy tu už nič nebude, tak ako už rok nie je. Cítim obrovskú prázdnotu, chvíľami ma dostáva viac, než čokoľvek iné. Nevládzem s ňou bojovať. Som voči nej slabá. A tak len kráčam s tými balvanami ďalej. Raz sa dostanem do cieľa a potom bude všetko ľahšie. A ja budem naozaj hrdina. Veď dokončím prvé veľmi ťažké úlohy vo svojom živote bez pomoci tých, ktorých by som vedľa seba potrebovala. A kašľať na všetko! Na to, že ani rodina so mnou neprežíva pre mňa skutočne dôležité chvíle života, že ich zaujíma, len to, čo oni chcú. Bez svojej dlhoročnej partie miesto ktorej sú tu dnes nový ľudia a ku ktorým musím hľadať cestu aj ja. Bez priateľa... Sama si nahováram, že to by už bol vážny citový vabank v týchto chvíľach- možno by to bol nádherný vzťah a niečo, čo by ma teraz podržalo, alebo niečo otrasné, čo by ma už rovno zašliaplo do zeme. Zmietam sa v tomto víre svojich zmiešaných pocitov a chvíľami už nechcem ani pokračovať.

„Nechoď,“ prosili ma tí, ktorí ma mali radi, ale ja som odišla rovnako, ako tí, ktorí so mnou vykývali najviac.

„budeš nám chýbať,“ argumentovali a po ich tvárach stekali slzy, ako stekajú tie moje ešte aj keď po roku stojím pri hrobe kamaráta a pálim sviečku.

„Nemeň sa. Si super baba,“ vraveli mi kolegovia pri odchode. Ja som zmenila len svoju cirkev a život.

Nepoznám svoju cestu. Je mi cudzia. Všetko sa tak veľmi zmenilo.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.