Choď na obsah Choď na menu
 


Volejbal, futbal, hokej.... Jedným slovom "šport". Niekedy si ho niektorí pozrieme v telke s väčšou radosťou, než aby sme sa ho rozhodli sami pestovať. Aj veľké množstvo študentov dnes na stredných školách sa športu radšej vyhýba. Známe sú medzi nimi výhovorky "Mne je zle, pán učiteľ.", "Tu mám papier od lekára.", "Bolí ma hlava, dnes behať nebudem." Ani ja som nebola iná... Až kým...

Keď si spomeniem na základnú školu a hodiny telesnej výchovy ešte stále si dokážem predstaviť aj ten pocit odporu k daným vyučovacím hodinám. Boli pre mňa utrpením. Odmietala som gymnastiku. Preskok cez kozu som zvládala iba do náskoku na ňu. Kotrmelce do zadu mi nikdy nešli. Odmietala som atletiku. Keď mi niekto povedal, že mám odbehnúť 600, alebo 800 metrov bolo to, ako keby ma chcel za niečo vydierať. Odmietala som šport ako taký, dokonca ani basketbal, či volejbal som nechcela nikdy hrať. Jedine vo futbale som sa s radosťou postavila do brány. Tak som si v deviatom ročníku vybavila papier od lekára, aby som tento posledný ročník cvičiť nemusela. To isté potvrdenie od lekára som si vybavila v prvom ročníku strednej školy. Keďže som bola astmatik, potvrdenie mi vydali bez problémov. Ale prešiel prvý polrok na strednej a ja som sa akosi chcela zaradiť medzi tie pekné baby s peknou postavou a tak ďalej. V škole som síce na telesnú nechodila, ale začala som s aerobikom vo svojom voľnom čase. Keď som si váhu upravila na svoju predstavu bola som na seba hrdá, ale aj k tomu ma akosi prešla chuť. Spoznávala som život inak vo voľnom čase. Veď barov je dostatok ;) A problémy teenager- ky sa kopili... Nenaplnené lásky, hádky doma, problémy v partii, okrem toho aj ďalšie trhliny života... A vo mne sa to zbieralo a nebolo to ani kam filtrovať. Začali ma lákať bojové umenia a streľba. Neraz sme si s kamarátkou povedali "Tak vieš, čo? Skočím na net a niečo pre nás vyhľadám a začneme." Na net sme behali a roky na strednej škole pominuli, ale o ničom inom ani zmienky nebolo. Odišla som na brigádu na dva mesiace do iného mesta. Spoznala tam rôznych ľudí. Konečne to vyzeralo, že by som začala aspoň behávať. Veď bolo aj s kým. Ale dva mesiace prešli, a ja som zas z behu nič nemala. Nastúpila som na vysokú školu. Voliteľným predmetom bola telesná výchova, predmet navyše a takmer zadarmo získané kredity. Telesná tu už prebiehala inak. Bolo na výber viacero športov a človek si mal z čoho vybrať. Tak som si vybrala sebaobranu, aj keď som chvíľami rozmýšľala nad aerobikom. Veď aj tak som sa chcela naučiť brániť z dôvodov, ktoré boli vôkol mňa pár pekných tvrdých mesiacov. Našťastie tam chodila aj moja super kamarátka, tak sme si z týchto hodín vedeli spraviť aj zábavu. Z výšky som ale po prvom roku vyletela. To sa dnes stáva. Bolo si treba nájsť prácu. Človek ešte stále zostresovaný zo školy, prácu sa mu nedarilo nájsť, skončil ďalší vzťah a skrachoval projekt na ktorom tvrdo makal. Viac sa mi už nič nechcelo. O ničom snívať. Za nič bojovať. Len som hľadala únikovú cestičku, ako dať zo seba bolesť von. Nastúpil nízky tlak, odpadávanie a ďalšie zdravotné problémy. Lekári by ma najradšej napchali riadnou dávkou liekov na zvýšenie imunity, proti daným ťažkostiam a tak ďalej a tak ďalej. A keď som sa dostala k neurologičke, poradila mi, nech skúsim začať niečo cvičiť. Čokoľvek. Vo mne sa už aj tak rodila myšlienka, že sa chcem dostať k vojsku. Testy fyzickej zdatnosti: beh, brušáky, a tak ďalej. A čo so mnou, keď som tak veľmi neznášala všetko, čo sa týkalo športu? Prvé pomyslenie na to bolo pre mňa DESIVÉ. Ale vytiahla som zo skryne všetky tepláky, všetky tričká, mikiny. Vzala mp3. Obliekla sa a zišla do našej posilovne. Ako prvý som si vybrala stacionárny bicykel s predsavzatím, že až po uplynutí 15 minút z neho môžem zliezť. Kvapky potu mi stekali po tvári, ale ja som nekončila. Vedela som, že si musím zvyknúť, lebo onedlho si nasadím do programu beh. Brušáky boli tiež problémom. Ledva som zvládla 20. Ale kým som tých 20 nespravila v troch sériách, čiže 60 dokopy, len s prestávkou, nedovolila som si výjsť hore. Každým dňom som na seba tlačila viac a viac. A zrazu prišiel deň, keď som išla prvý krát behať. Odbehla som pár metrov a nevládala ani s dychom a ešte k tomu som mala veľké bolesti v podbrušku. Rozhodla som sa ich nejako odignorovať, čo sa celkom dalo, keď som si spomenula na svoj úraz nedávno predtým a bolesti aké som mala vtedy. Bol predomnou druhý deň behu a ja som sa zoznámila s "akýmsi týpkom", ako som to vtedy aj kamoške napísala "ktorému sa hneď v prvý deň stretnutia podarilo sfúknuť ma ako sviečku." Len ma preskúšal z toho, čo som sa naučila na sebaobrane. Dokopy som vedela... NIČ? To mi však nezabránilo, aby som sa pred ním suverénne pochválila, že chodím behávať. Nikto by si nebol pomyslel, že aj keď je vojak, trénuje na preskúšanie a príde ponuka "ísť spolu behať,". Tak a správny "vojak" predsa takéto niečo neodmietne, tak prečo by som sa mala vyhovoriť a neísť? 9 rokov na škole výhovoriek hádam aj stačilo. Prvý krát som s veľkou ťažkosťou odbehla 1600 metrov. Ale musela som, nebolo iného východiska. O nejaký týždeň aj niečo z toho bolo 2400 bez nejakých závažných problémov. Bol to tréning. Každý deň. A poctivo. A navyše, chodiť behať s tým "akýmsi týpkom" začalo byť akosi zaujímavé. Bol milý, vtipný, sympatický.... To bola hneď druhá charakteristika, ktorú som kamarátke povedala. Onedlho sa k nám pridala aj ona a moju charakteristiku len potvrdila. Zdravotné problémy pominuli. Stres sa znížil. A ak aj som dnes nervózna, poviem si "Idem si zabehať, potrebujem sa vybiť." Stále si zvyšujem priečku. Chcem zo seba dostať viac a najmä získať miesto, o ktorom zatiaľ len snívam. V čom ma podporuje a pomáha mi aj môj priateľ, práve ten človek "ktorému sa hneď v prvý deň stretnutia podarilo sfúknuť ma ako sviečku."

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.