Choď na obsah Choď na menu
 


Nad hlavou žiari čierne slnko, pod nohami zo zeme vzniká zasmolená cesta a aj spev vtákov je akýsi piskľavý... Hlava bolí, ako keby sa mala rozletieť na všetky strany... Ach, to sú pocity!

Je na čase žiť. Vydať sa na cestu života a kráčať tak, ako keby sa nikdy nič nebolo stalo. Je na čase žiť a prijať... Čo? Tú hnusnú bolesť rozožierajúcu ľudské vnútro, ako keby tam niekto nalial kyselinu, ktorá v ňom bezcitne rozožiera všetko, čoho sa len dotkne? Ten pocit osamelosti, ktorý náhle napĺňa vaše srdce a je nemožné ho prehliadnuť?

„Kristína?“ počuje hlas, ktorý sa podobá hlasu známeho kamaráta. Aj sa jej pomaly vynára jeho tvár, ktorá jej pomáha prekonať bolesti v akých sa nachádza. Pomaly začína cítiť chlad vôkol nej, drsnú zem pod sebou a neuveriteľnú bolesť hlavy, rebier a nohy a nedokáže si ani len predstaviť, čo sa vôbec stalo.

„Vstávaj! Počúvaš!?“ ozýva sa ktosi, kto už nepripomína Kristíninho kamaráta.... ani hlasom... ani tónom hlasu v danej chvíli... a ani tvárou, ktorú je schopná zachytiť len matne. Veľmi matne.

„Neviem vstať!“ vyhlási po chvíli snahy, ktorú vynakladá, so slzami v očiach a značným zúfalstvom.

„Vydrž!“ opäť počuje kamarátov hlas „Ty to dokážeš!“ hlas sa vzdiaľuje.

„Sama to nedokáže, musíme jej pomôcť,“ počuje ďalší ženský hlas a pomaly začína chápať kde je a s kým. Vôkol nej nie sú jej blízky priatelia, ale len ľudia, ktorých spoznala až v daný deň na skúške do práce, ktorú nechcela. Ale nechápe čo sa stalo. Vstáva za ich pomoci, no bolesť či už fyzická, alebo psychická je obrovská. Preniká každou bunkou jej tela a Kristína opäť stráca vedomie.

Cíti kamarátove objatie, bozk na jej vlasoch, jeho usmiatu, aj keď časom zvráskavenú tvár, keď nadvihne pohľad dohora, pozrie sa do jednej strany a vidí na blízku kamarátku aj s jej synom- sú šťastný, do druhej strany a vidí ďalšiu kamarátku aj s jej nastávajúcim- budú sa onedlho brať, ak všetko pôjde tak, ako má, a vedľa nich stojí ďalší kamarát vysoký a svalnatý. Všetci majú úsmev na tvári. Ten pocit vnútorného tepla pri srdci je tak príjemný. Nenahraditeľný. Jednoducho povedané- už sa viac nemusí báť samoty. Ale začína sa pomaly vytrácať a opäť ňou preniká chlad a bolesť. Na obočí cíti chladný dotyk niečoho, čo nedokáže v danej chvíli rozoznať a obrovskú bolesť. Len zatína zuby. Pre bolesť viac kričať nemôže.

„Tíško! Len nekrič... Všetko bude v poriadku... Obočie ti krváca, ale ja ho ošetrím. Utržíla si pár pekných rán, keď si sa nám skotúľala z kopca...“

„Ako... Ako sa to stalo?“ snaží sa získať odpoveď.

„Nevieme, čo sa ti stalo, len si zrazu začala padať. Nevedeli sme ťa ani zachytiť.“

„Bolí to.“

„Ani sa ti nečudujem, ale tú chvíľu už vydržíš. Ešte ti prelepím obočie a bude fajn. Pospi si ešte..Keď budeme na odchode, zobudím ťa.“

V tej chvíli Kristína pochopila, kde je a navyše, že je tak nenávratne k priateľom. Bolí to. Vnútro. Aj vonkajšok. Opäť pocítila jemný dotyk akousi teplou dlaňou po jej líci. Pomaly začala otvárať oči a zisťovať, že pri nej na posteli sedí jej brat, že je doma, vzdialená od priateľov len niekoľko desiatok kilometrov, a pritom v takej diaľke.

„Veľmi si kričala. A mám pocit, že máš aj teplotu...“

„Bolí ma hlava...“ prešla si pravou rukou po čele a pocítila obrovskú bolestivú hrču uprostred neho, od danej bolesti urobila nerozmyslený pohyb klipnutia očami, ktorý ju však zabolel v ľavom oku a vôkol neho, onedlho začala cítiť bolesť v kolene a keď si ruku priložila na rebrá, cítila aj tie.

„Nemám ju...“ zašepkala potichu a tvárou sa jej skotúľala slza. Zrazu mala nutkavý pocit na zvracanie. Začala zhlboka dýchať aby sa upokojila. Či už vnútorne, alebo...

„Povedz čo robím zle...“ mala sa chuť opýtať, ale táto otázka jej vháňala slzy do očí a to jej momentálne neprospievalo. „Prečo som musela tak náhle všetko stratiť!? Všetko, na čom mi záležalo. Všetkých, čo som mala rada a oni mali skutočne radi mňa!?“ vedela, že v tej chvíli sa musí upokojiť, lebo ak jej niekto prejaví ľútosť, ak jej povie, aby neplakala, ak jej bude hovoriť o tom, ako ju má rád, len to bude bolieť. Cítila sa vinná. Vinná za to, že neostala so svojimi priateľmi vo chvíľach, keď ju najviac potrebovali. Vo chvíľach, ktoré boli pre nich príšerne ťažké. Chcela umrieť. Vedela, že až dôjde k najhoršiemu a ona nebude môcť byť s nimi, nikdy si to neodpustí a kdesi vo vnútri si nahovárala, že toto jej neodpustia ani oni.

„Neplač,“ povedal jej brat s veľkou súrodeneckou láskou a utrel jej slzu, ktorú si všimol na jej tvári.

Kristína mu chytila ruku a silno privrela oči, hoci ju ten stisk opäť na ľavom oku bolel.

„Odíď, prosím. Potrebujem byť sama,“ zašepkala s veľkým vynaložením energie, len aby zase neplakala a aby sa dokázala upokojiť „Nepotrebujem počuť žiadne slová, lebo žiadne nezastavia čo cítim. Potrebujem pokoj,“ len čo dopovedala, pustila jeho ruku.

Vstal. Nepotreboval sa na nič pýtať. Pre začiatok mu stačilo vedomie o jej utrpení. Bolo potrebné len čakať na chvíľu, keď sa Kristína rozhodne a sama porozpráva o svojej bolesti.

Kristína si priložila obe dlane na oči. Nemohla plakať. Nemohla myslieť na to, čo sa udialo za posledný mesiac. Nemohla myslieť na to, kde je a kam sa chystá. Vedela len, že sa musí dať čo najskôr do poriadku, aby mohla čím skôr odísť a na všetko zabudnúť. Aj keď... čo s tými pocitmy viny....? Nevedela nájsť odpoveď. Nebola toho schopná. Celá vyšťavená z bolestí, znechutená z posledných dní a opovrhujúca sama sebou i svojim životom zaspala. Spánok bola jediná chvíľa, kedy sa nerušene mohla vrátiť k svojim priateľom a cítiť opäť ich blízkosť a lásku. Občas si želala nevstať viac.

Kristínu opäť zaliala vlna silných bolestí. Po tvári sa jej kotúľali pálivé slzy. Cítila, že je na pokraji, že už ďalej nezájde. Ale dúfala, že raz bude opäť všetko inak. Všetko. V tom jej zazvonil telefón. Na displayi sa zjavilo známe meno. Nechcela zodvihnúť. Veď načo dvíhať tým, ktorých opustila? Peter. Vedela, že len počuť jeho hlas a prítomné vedomie, že práve v týchto chvíľach nemôže byť blízko neho rovnako ako ani vedľa Rebeky, by ju trhalo na márne kúsky.

„Nemôžem ti zodvihnúť, nehnevaj sa!“ myslela si v duchu a pozerala sa na zvoniaci telefón, ktorý držala v rukách. Vnútorná bolesť bola zrazu väčšia, než fyzická.

Ale Peter volal stále dookola. Akonáhle telefón prestal zvoniť, hneď zvonil ďalší krát. A v Kristíne čoraz viac rástla túžba aspoň ho počuť. Počuť o všetkých, čo ostali od nej.... tak ďaleko.

„Áno?“ zodvihla zrazu telefón.

„Kristína? Kde si?“ opýtal sa jej Peter, ako keby vôbec nevedel, že Kristína im už nie je nablízku.

„Doma. Ďaleko od teba,“ povedala takmer potichu.

„Viem, ale neodletela si ešte?“

„Nie, ešte by bolo priskoro. Nemám ešte termín na teraz, až o týždeň,“ snažila sa byť silná „Mrzí ma to... Mrzí ma, že som musela odísť...“ zašepkala.

„Kristína upokoj sa. Môžeš ísť von?“

„Ale ja nie som...“ začala vysvetľovať v domnení, že Peter všetko zle chápe.

„Ale veď ja viem, kde si. Tak môžeš?“

„Áno,“

„A prídeš?“

„Kde si?“

„Spomínaš si na ten bar, čo som ti kedysi vravel, že sme sa tam zvykli stretávať s mojimi kamarátmi ešte kým som chodieval do tvojho mesta?“

„Áno, spomínam.“

„Tak príď sem, alebo mám prísť po teba? Stačí povedať kam a ja prídem.“

„Vieš, ako tu bolo kedysi kino? Keby si mohol prísť sem.“

„Prídem. Za desať minút som tam,“ zložil.

Kristíny sa dotkol pocit radosti a šťastia. Konečne ho uvidí. Teraz sa jej to zdalo ako dlhý čas a čo bude, ak ich nebude vidieť rok? Pomaly vstala, lebo jej fyzická bolesť si červenú rozhodne nechystala dať. Obliekla sa a odišla tam, kam mal prísť Peter. Už tam stál a čakal na ňu opretý o jeho čierne auto, ktoré naposledy skoro vrazila do nákladného auta autoškoly. Pravú nohu mal prekríženú pred ľavú a ruky skrížene uložené na prsiach. Jeho pohľad sa stával čoraz viac vážnejším.

„Pane bože, Kristína, čo si to zas robila?“

„Ja ani sama neviem. Vraj som spadla. Ale bolí to.“

„Viem si predstaviť, ako to musí bolieť. Ešte dobre, že si sa nezabila!“

Kristína už začala strácať dôveru vo svoju silu, bála sa, že už to tam neustojí a rozplače sa.

Objala ho.

„Prepáč,“ zašepkala a rozplakala sa.

„Čo ti mám odpúšťať? Veď si nič zlé neurobila,“ chytil jej bradu a nadvihol jej tvár smerom k svojej. Pohľad na jej slzy ho zamrazil.

Kristína vzhľadom na svoju bolesť, pocity veľkého smútku a viny nedokázala nájsť dostačujúce slová, aby vysvetlila všetko, čo chcela vysvetliť.

„Vezmi ma odtiaľto čo najďalej! Čo najďalej a čo najskôr. Prosím. Ja nechcem letieť preč, ja chcem byť s tebou, Tinou, jej synom, Rebekou, Marcelom, Stanom. To vy ste moja rodina, nie iný. Prosím. Ja prespím aj v tvojom aute, kým si niečo normálne nenájdem, len ma vezmi preč. Viem, že tebe to problém nebude robiť, aj keby tu o tom nikto nevedel, že pôjdem s tebou preč. Len ma tu nenechávaj, prosím.“ plakala.

Bola zraniteľnejšia, než kedykoľvek predtým. To oni boli jej silou, ktorú zrazu nemala. Oni boli jej oporou, ktorá jej chýbala. A Peter, ako jediný z nich stál pred ňou. Bol jej jedinou nádejou, ktorá jej v tej chvíli mohla pomôcť. Petra pri pohľade na Kristínu tiež ovládla slabosť. Objal ju tak silno, ako len mohol.

„Neplač,“ upokojoval ju „Už je dobre. Kde máš veci?“

„Tu,“ ukázala na malú tašku, ktorú mala so sebou „Nič viac nepotrebujem.“

vzal tašku a uložil ju do kufra.

„Nasadaj! Vrátime sa ku všetkým. Len som zvedavý, čo povie Tina, až ťa uvidí v takomto stave.“

Konečne sa jej premkol pocit pokoja. S nimi sa rany zahoja. Len škoda, že skutočnosť bola iná. Kristína opäť otvorila oči. Bol to len sen. Ďalší sen s nimi. Ale konečne krajší, než ten predchádzajúci. A už necítila ani teplotu, ktorú si nenechala odmerať. Pokúsila sa vstať z postele a podísť k oknu, nech sa pozrie, či sa naozaj žiadny zázrak nedeje. Nedial sa. Iba jej ostalo zle. Dostala závrať, a musela si čo najskôr sadnúť do kancelárskeho kresla, ktoré stálo uprostred izby. Dvere sa otvorili a dnu vstúpil jej brat.

„Ako ti je?“

„Keď nepočítam to, že ma všetko bolí, že mi chýba Peter, Tina a malý, Rebeka a jej snúbenec, Stano... Je mi fajn... Perfektne... Slnko svieti...Večer bude mesiačik a hviezdičky... Teplotu nemám ani náhodou...“

„Chápem, ako ti je..“ povedal plný porozumenia.

To nikto nechápe,“ odsekla Kristína zatvrdnuto „Nikto z vás nevie, ako mi je. Mám mať rozlúčku, na ktorú sa chcem dostaviť napriek tomu, ako sa cítim a to mi z tridsiatich pätnásti povedali, že neprídu...Chápeš? Odchádzam a oni... Toto by mi moji priatelia nespravili, len k nim sa vrátim, tu už v živote. Nikto z vás nemá právo žiadať odo mňa aby som sa trápila za cenu vášho šťastia!“

Kristína, ja chápem, že trpíš. Viem, že ti chýbajú tí, ktorí ti dali lásku a nevyčítali ti ju. Ale život ide ďalej aj bez nich. Ty musíš mať svoj pevný bod, za ktorým pôjdeš. Chápeš- niečo, nejaký cieľ za aký sa ti oplatí bojovať, do ktorého vložíš všetko, svoje city, svoj strach, hnev, všetko, čo inak strácaš a čo ťa ničí... Neviem, či ma chápeš, ale porozmýšľaj. A teraz sa v prvom rade musíš dať do poriadku psychicky aj fyzicky a ja verím, že to dokážeš, veď si predsa moja sestra, niečo musíš mať po mne a navyše mňa budeš mať vždy vedľa seba. Navždy, chápeš?“

Mňa budeš mať vždy vedľa seba,“ zopakovala Kristína trpko „Veď si predsa moja sestra.... Sestra koho sa pýtam v prvom rade! Sestra toho, koho môžu kedykoľvek odbachnúť!? Sestra toho, kto je natoľko zatvrdlý debil, že nedokáže s ničím skončiť, aj keď vie, že svojou činnosťou môže posrať život ľuďom vôkol seba a že už dnes na neho útočí akýsi primitívny šašo, čo si hovorí mafián!?“

Vidíš, presne preto, že je tým, kým je sa ho nebojím a nemám sa prečo a ja neustúpim. V týchto chvíľach by to bola samovražda...“

Určite,“ odsekla tvrdohlavo Kristína.

On na mňa nemá. On mi neublíži, pretože ako si aj ty sama povedala je to len primitívny šašo, čo hovorí, že je tým kým je, pričom ani netuší, čo to slovo všetko obnáša. To, že robí finančného poradcu, alebo to, že zo strachu udrel človeka po hlave balvanom a zabil ho má byť dôkazom toho, že je mafián? To nie je mafián, to je žobrák.“

Čo urobil?“ spýtala sa Kristína s maximálnym prekvapením.

Spomínal to mne a Karčimu... Jedného večera kráčal námestím so slúchatkami v ušiach, keď sa zrazu pred ním zjavil akýsi postarší pán, žobrák, a pýtal ho o finančnú pomoc, nakoľko on nepočul, čo mu ten pán hovorí, myslel si, že ide o prepad, tak zodvihol balvan a udrel ho do hlavy. Žobrák spadol na zem. Vtedy sa spamätal, čo urobil, snažil sa mu nahmatať tep, ale ten pán bol už mŕtvy. Vraj vtedy ani nepocítil akési pocity viny, ani mu toho činu nebolo ľúto, len bol na seba hrdý.“

On bol hrdý na to, že zabil človeka?“

Áno, Dodkovi sa tá chvíľa páčila.“

No fajn, takže určite sa mu vôbec nebude páčiť chvíľa, ak si z cesty, slušne povedané, odprace nepriateľa. Vtedy sa bude hanbiť sám za seba,“ Kristína sa ironicky zasmiala a ďalej pokračovala „Ty si tak naivný, že sa mi až veriť nechce! Povedz mi, ty si naozaj taký hlúpy, alebo sa len robíš? Ty tu skončíš bez informátora, bez plánu, bez zbrane, bez ľudí, teda ak nepočítam Karčiho, ale ty to jednoznačne vyhráš!“

Mám plán a mám aj ľudí! A mojim informátorom si ty, alebo si už dala výpoveď?“ hnev začínal stúpať aj v Patrikovi.

Ach, naozaj!?“ Kristína, či už vedome, alebo nie, začínala vyvolávať hádku „Tak ty máš plán! A aký, prosím ťa?! Vrhneš sa Dodkovi v plnom rozbehu do náruče, aby vedel, že svoju lásku nestratí? Prepáč, ale už mi obaja pijete riadne krv a obaja na mňa pôsobíte trošku ako buzi. Ale nevadí. Obaja ste tí najväčší gangstri, akých poznám. Vám sa vôbec nevyrovnajú, ani ľudia akých som už stretla. Ty... Vieš, ako.. Keby prišiel Peter, určite by sa ťa musel báť, lebo ty si už sedel pár krát v lochu, nie? Alebo aj taká Tina by mala radšej pred tebou utekať, lebo ty si už robil pasáka. Alebo Dávid... Veď ty si už určite musel odprevadiť svojho kamaráta na druhú stranu... Alebo, vieš, čo? Ani ďalej nemenujem! Ty nevieš o živote vôbec nič, a už vôbec nie o živote tom, ktorom hovoríš! Myslíš si, že sa v ňom nachádzaš!? A čím tak zo seba robíš to, čím hovoríš, že si!? Vieš, čo si týmto akurát tak naozaj chystáš? Tu nemáš isté vôbec nič, iba smrť!“

Patrik sa zasmial. Bolo mu srdečne jedno, čo Kristína hovorí, on vedel svoje. A síce ju skoro pred mesiacom poveril dôležitou rolou, teraz mal pocit, že by ju mal radšej stiahnuť, než ju nechávať na scéne.

Smrť je jediné, čo má človek isté. Či už je to človek ako my, alebo človek obyčajný,“

Bože môj! Ty tu teraz delíš ľudí, ako keby vytvárali jednotlivé odrody- človek mafián a človek obyčajný... Vieš čo chcem ja? Byť človekom obyčajným. To by sa mi páčilo najviac. A keby si ním bol aj ty.“

Skoro si sa trafila,“ opäť sa zasmial „ Ja tieto, tebou nazvané odrody, nevytváram, ani do nich ľudí nedelím, ale oni sú už takto rozdelený a nezabúdaj, že títo ľudia sa ďalej delia tiež.“

Áno?“ Kristína si ani neuvedomovala, ako ju dokáže táto téma rozčuľovať. Opäť sa ironicky zasmiala a ďalej pokračovala „Mafiáni sa delia na mafiánov vymleté hlavy, alebo inak povedané na prehnitých a na detských gangstrov?!“ zasekla sa, uvedomila si, že toto práve podané delenie nebolo až tak správne. Veď tí, ktorých pozná...

Nie obyčajný ľudia sa delia na biznis, a na našich známich a príbuzných.“

Oh, vau! Ďakujem za informáciu!“ kristína od rozhorčenia vstala zo stoličky a podišla k oknu, ani si nestihla uvedomiť bolesť v kolene.

Jojoj! Naša informátorka je nejako rozhorčená. Čo si jej spravil? Nepodal si jej nejakú novú informáciu, ktorú chcela?“ doberal si ju Karči, ktorý vstúpil do izby bez toho, aby si to stihli obaja súrodenci všimnúť „Že sa nehanbíte! Obaja súrodenci z tak dobrej rodiny a spolupracujú s ľuďmi od akých by sa mali držať čo najďalej...“ začal ich podpichovať oboch.

Drž hubu, lebo ak ju nezavrieš, tak ti ju rozbijem!“ vykročila voči nemu prudko Kristína.

Ojojoj, ojojoj, to sa ťa mám akože báť teraz? Ublížiš mi veľmi?“ doberal si ju naďalej.

Karči, naozaj prestaň! Vidíš, že nemá poriadne ani síl stáť!“

To je jej problém, ona si začala.“

Ale ty si začal provokovať,“ zastával sa jej Patrik.

Teraz vy dvaja počúvajte mňa... Teda ak môžete a máte chvíľu čas...“ zmenil tému Karči.

Čo chceš?“ opýtala sa ho s riadnou dávkou opovrhnutia a sadla si do kresla. „Čo máš také zaujímavé?“

Že ťa ľúbim,“ zasmial sa ironicky.

Máš smolu, takého ako si ty by som v živote nechcela.“

Prestaňte sa provokovať a radšej začni rozprávať o tom, o čom si chcel hovoriť...“ vstúpil im do rozhovoru Patrik.

Dobre... Ide o Doda...“ vyhlásil ako keby sa nič nedialo a so škodoradostným úsmevom skúmal ich pohľady. Patrikova tvár svoj výraz významne nezmenila. Bola ako keby z kameňa, nedával vždy najavo, čo si myslí mimikou, ani čo cíti. Ale teraz ňou prebehlo akési prekvapenie, akýsi záujem o túto tému... Nie veľmi zreteľne, ale prebehlo. Kristína nadvihla pohľad ku Karčimu a čakala čo ďalej obsahuje daná informácia, ktorú získal o Dodovi. Zaujímalo ju to. A kdesi v kútiku duše pripúšťala možnosť, že Dodo je naozaj pripravený zaútočiť na jej brata, čo by mu však určite ľahko neprešlo. Aj mala pripravené, čo by v takej chvíli spravila. Považovala ho síce len za detského gangstra, ale kdesi tu, tak hlboko ukryto v svojej duši hádam aj verila tomu, že by mohol aj on ukázať im všetkým kam patrí.

To čumíš, čo?“ zaujal frajerský postoj pri tejto otázke smerujúcej Kristíne „Som jednoducho povedané macher a to nikto nepoprie a teba som, pani informátorka, akosi predbehol.“

Kristína sa pokúsila zabrániť výbuchu svojho hnevu a jeho preniknutiu na povrch. Karčiho mala rada, ale akosi mal ten chlapec zvláštny talent. Vedel ju vytočiť najlepšie zo všetkých ľudí.

Ty si bol vždy macher,“ vyhlásila ironicky „ale miesto toho chvastania sa tu, by si mohol prezradiť akú presne informáciu si o Dodovi získal.“

To by si chcela vedieť, čo?“ svoj pohľad presunul k Patrikovi a jeho tvár zrazu dostala vážny výraz „Vieš o tom, že si Dodo robí zbrojný?“

Toto má byť tá informácia?“ zasmiala sa Kristína „To je ako to, čo si zistil? Potom si musel byť včera poriadne naliaty, ak si nespomínaš, že to tu včera Patrik vravel. Ja si to pamätám, hoci som tu ležala v horúčkach.“

Joj, ty si mi ale bystrá! Aj teraz by si mala ležať a nepromenádovať sa tu...“

Veď sedí...“ zasmial sa Patrik, ktorý už nedokázal byť vážny pri počúvaní ich škriepok.

To nevadí, aj tak by mala ležať,“ nedal si vziať svoje Karči „A navyše slečinka, to že či Patrik vie, že si Dodo robí zbrojný bola len rečnícka otázka, tak si dávaj pozor čo sa ako pýtam, lebo si trošku mimo. Dopočul som sa totiž, že si Dodo ide kúpiť aj kvéro.“

Ale veď je logické, že si ide kúpiť kvéro, keď si urobil zbrojný. Načo by mu inak bol?“ snažila sa mu dať najavo, že tak veľa zas toho nezistil.

Áno, slečinka múdra, lenže ono sa tu šušká, že sa s Patrikom nechce stretávať, lebo na neho chystá útok. A chce aj mňa prevziať na svoju stranu, aby Patrik ostal v deň útoku úplne sám. Lenže to sa mu nepodarí a ja už mám aj plán.“

Ach, jaj, o aký plán sa tento krát jedná?“ opýtala sa zas s riadnou dávkou irónie.

Budem sa tváriť, že som s ním kamarát a s Patrikom nie už dnes. Dám mu to, po čom túži.“

Ak ti na to príde, zničí ťa...“ povedal Patrik s istou dávkou strachu o Karčiho „Vieš, aké sú moje pravidlá. Mojich kamarátov a rodinu si vážim a nedovolím aby niekto z vás trpel kvôli mne.“

Ale prosím ťa, to ťa v tom mám nechať samého?“

Bolo by najlepšie, a Kristína by sa tiež mala stiahnuť,“

Tak na to čokoro zabudni kámo, si mi ako brat. Do všetkého sme išli spolu, pôjdeme aj do tohto,“ namietol Karči.

Kristína sa na neho prekvapene pozrela. Jeho slová ju vo vnútri potešili, ale nedala to najavo. Svoj pohľad presunula k Patrikovi.

Zabudni na to, že ťa v tom nechám samého. Ani ja neustúpim. Sám dobre vieš, prečo som tu, braček. Že som sa stala informátorkou len z dôvodu, aby som teba z celého bahna vytiahla. A neodídem, kým nepôjdeš ty. A ak máš umrieť ty, tak aj ja,“ pridala sa Kristína.

Presne tak. Až do smrti. Spolu a jeden za druhého,“ povedal opäť s úsmevom na tvári Karči.

Viete, kde sa Dodo zdržuje najčastejšie?“ opýtala sa Kristína.

Pravdaže,“ povedal s úplnou istotou Karči „ vo svojej mafiánskej kancelárii,“ dodal so smiechom „Aj dnes som tam bol na káve. Vieš, akú fajnu kávu robí? Normálne som nikdy rád kávu nemal, ale keď som ju u neho pil prvý krát, musel som aj druhý krát. Ktovie čo do nej dáva!“

Kristína sa začala smiať. Prvý krát po týždni úprimne. Na chvíľu necítila ani to svoje napätie, ani výčitky, ani úzkosť, ani strach. Vedela len, že ju Karči rozosmial jeho prílišnou podozrievavosťou, čo vážne vyznievalo komicky, nakoľko poznala Doda a jeho najlepšieho kamaráta a blízkeho spolupracovníka Andreja.

Nevieš na čom sa smeje?“ opýtal sa Patrika pozerajúc na Kristínu.

Pretože si blbec a trepeš blbosti!“ povedal s úsmevom a pokojom Patrik.

Ja som ešte takého glupa, ako si ty nestretla...“ smiala sa Kristína ďalej.

Koho? Prepáč, ale mohla by si používať náš jazyk, keď so mnou komunikuješ, a nie nejakú poľštinu či čo to.“

Prelistuj si chorvátsky slovník a možno zistíš... Počúvajte ma chlapci, mám nápad... Dodík mi chcel pomôcť so zamestnaním, nie?“

Čo tým chceš povedať?“ opýtali sa jej obaja naraz.

To je jedno. Karči, kedy ideš opäť za ním?“

Zajtra... Chceš mi robiť doprovod?“ hodil na ňu tzv. šibalské očko. Opisom povedané- pohľad s pravým nadvihnutým obočím, úsmevom na tvári.... Vedel, že aj toto Kristínu podpichne.

Kristína si pri pohľade na jeho výraz tváre musela zahryznúť do jazyka. V Peťovej, Kristíninej i Patrikovej spoločnosti zistila, že je dôležité vedieť ovládať svoje pocity i mimiku, gestá a tak. Nie vždy si na to však spomenula zavčasu, no aj napriek tomu v Karčiho blízkosti mala asi nejaké zvláštne šťastie, lebo toto pravidlo s obľubou pri ňom používala, najmä ak mu mohla vrátiť tú jeho podpichovačnosť.

Nie, môj zlatý, ja mám chuť na tú jeho kávu,“ odpovedala mu s úsmevom.

Ach, tak tebe sa páči a rada by si si to s ním rozdala,“ Karči s podpichovaním nikdy neprestával.

Na toto sa Kristína rozosmiala.

Što? Izgleda kao majmun,“ dodala posmešne na Dodovu adresu. Rada používala chorváčtinu vo chvíľach keď nechcela aby každý vôkol nej vedel o čom hovorí. Keď si spomenula na svoje prvé stretnutie s Dodom po tom, čo bola povelená úlohou informátorky, cítila svoje napätie, ktoré úspešne kryla. Ten človek sa jej vôbec nepáčil. Bol vysoký, chudý, a snažil sa držať vystretý ako keby prehltol pravítko. Mal tenké pery a nad nimi rozčapnutý nos. „Fuj!“ pomyslela si, keď si na neho spomenula „On naozaj vyzerá ako opica!“ zopakovala sama pre seba vetu, ktorú predtým vyslovila nahlas v chorváčtine.


Dodova kancelária nebola ničím výnimočná. Bola to menšia miestnosť s troma písacími stolmi rozloženými po rohoch, malou skrynkou blízko okna, v ktorej boli uložené všetky dokumenty potrebné pre finančného poradcu, ako aj zoznam klientov a ich záznami. Po stenách bolo rozvešané veľké množstvo informačných letáčikov ohľadom ich firmy. Dodov stôl sa nachádzal v rohu blízko okna, hneď vedľa už skôr spomínanej skrynky. Mal na ňom uloženú hŕbu papierov, ktoré ešte nevyplnil a malé strieborné autíčko, s ktorým sa pri rozmýšľaní často hrával. Ani teraz to nebolo inak. Oproti nemu sedel Andrej. Obaja sa tvárili vážne, ako keby snáď v tej chvíli neexistovalo žiadne normálne riešenie pre problém, ktorý ich trápil. Ticho a napätie, ktoré sa nachádzali v miestnosti sa dali aj krájať.

Zajtra si idem vyzdvihnúť zbrojný,“ vyhlásil Dodo s úplnou radosťou, ako keby to bolo v tej chvíli to najdôležitejšie, čo mohol dosiahnúť.

Mohol by si aj nás naučiť strielať,“ navrhol mu Patrik, ktorý v ich oblasti túžil poznať úplne všetko.

Raz vás to naučím, ale tak skoro to nebude a to len z dôvodu, že nechcem, aby ste sa tak skoro začali zahrávať s ohňom,“ odpovedal mu na to Dodo. Chcel byť tvrdý. Tak aj pred každým vystupoval, ale kdesi hlboko v jeho vnútri sa nachádzal akýsi pocit zodpovednosti za týchto chlapcov, ktorých videl pred sebou. Ani jeden z nich ešte nemal viac, než osemnásť. To mu trochu pripomínalo jeho samotného z čias, keď ešte len začínal. Vtedy bolo jeho obdobie najrušnejšie. Pár áut v povetrí, nejaké krádeže... Ktovie prečo sa od všetkého vzdialil a snažil sa držať v ústraní!? A on sám nikdy nezabudne na ten pocit, keď zabil toho človeka. Nie, necítil to, čo narozprával chlapcom. Nebol na seba hrdý. Hnusil sa sám sebe. Veľmi dobre si spomínal na chvíľu, keď sa v ňom vystriedala jedna zmätenosť s druhou. Keď si kľakol k mŕtvemu telu neznámeho pána a zistil, že narozdiel od toho, aby mu pomohol, ho zabil. Len si prikryl tvár dlaňami a snažil sa zo všetkého čo najskôr spamätať. Áno, v ten večer dokázal újsť pred políciou, ale nikdy neujde pred výčitkami svojho vlastného svedomia.

Tak preto môj brat spolupracuje s mafiou,“ priznala Kristína pred Andrejom „Ja za to môžem. Ja som za to zodpovedná. A keď sa mu niečo stane, nikdy si to neodpustím. To ho radšej budem teraz brániť až do posledného svojho výdychu a začnem s nimi spolupracovať aj ja,“ povedala dostatočne tvrdo, čo sa Andreja dotklo. Nie, že by ho urazil jej tón hlasu. To nie. Tak to zas až nepovedala. Ale mal ju rád a záležalo mu na nej. Nedokázal si pripustiť ani len myšlienku na to, že by sa jej niečo mohlo stať, že by sa stratila v tejto svorke vlkov. Poznal túto skupinu ľudí. Sám medzi nich patril, čo už priznal aj pred ňou.

Vieš ty vôbec, čo obnáša patričnosť k mafii? Vieš, čo ťa to všetko môže stáť? Nad tým ani nerozmýšľaj, to dám radšej na tvojho brata pozor ja.“

Aj vo chvíli, keď teraz sedel oproti Dodovi, o ktorom sa vravelo, že chce zaútočiť na Patrika si zreteľne spomínal na chvíľu tohto ich rozhovoru. Pozeral sa jej vtedy do očí rovnako, ako teraz Dodovi.

Mal som ho naučiť strieľať,“ prerušil ticho Dodo.

Nechápem. O kom, alebo o čom hovoríš?“ opýtal sa ho Andrej.

O Patrikovi. Mal som ho naučiť strieľať, aby sa vedel jedného dňa vzoprieť svojim nepriateľom. Každý je presvedčený o tom, že zaútočiť sa na neho chystám ja, ale to ste všetci na omyle,“ prevrátil autíčko v rukách „ Zaútočiť sa na neho chystá niekto úplne iný. A ja ho už ďalej nemôžem brániť.“

Počkaj, ty vieš, kto je ten dotyčný?“

Áno, ale nemôžem ti to povedať,“ trval na svojom Dodo.

Prepáč, ale teraz ide o ľudský život, ba povedal by som, že o detský život, lebo ten chlapec ešte dospelý nie je. Teraz nie je čas myslieť na to, čo sa môže a čo nie a najmä ak sme na to nemysleli celý život.“

Veru, celý život. Ja som si ten svoj už dosť posral svojou činnosťou, nezdá sa ti? Nebudem sa ďalej pliesť do týchto záležitostí. A navyše, tí chlapci už dávno nie sú deti. Alebo mi chceš povedať, že ty si sa cítil ako dieťa, keď sme so všetkým začali v našej pätnástke?“

Oni si tým len odsrali časť detstva tak isto ako aj my. Mohli si žiť pokojný život, baliť ženské koľko sa im len zachcelo, ožierať sa, jazdiť na motorkách a nikdy nemuseli mať pocit, že im niekto odbachne ženskú, alebo ich samých, alebo im niekto prereže brzdové lanká. Nikto z nich si nemusel dávať bacha na polišov...“

V dnešnej dobe je málo takých ľudí. Buď robíš podvody ty, alebo sú tie podvody vykonávané na tebe...“

Počúvaj ma teraz dobre a zapamätaj si, čo ti poviem! Ja si toho chalana vážim a chcem aby žil, či už bude žiť taký život ako my, alebo si vyberie inú cestu a teda tú rozumnejšiu. Ale teraz chcem vedieť meno toho bastarda, čo mu ide po krku. Ak to ešte stále nechápeš, jemu ide o život a tebe o česť. Ale ak chceš pre niekoho iného skončiť v lochu...“

Martin Škorec,“

Hovno! To nemyslíš vážne,“ až teraz si Andrej uvedomil aká hrozba sa vznášala nad Patrikovou hlavou. Martin by si ho totiž našiel, nech by sa Patrik nachádzal kdekoľvek.


Slnko v uliciach príšerne pálilo. Jeho páľava sa odrážala aj od asfaltu a ľudia sa išli v týchto teplotách roztopiť. Dusilo ich toto počasie, nemohli sa ani poriadne nadýchnuť. Michal nemohol dýchať už riadne dlho, no nie pre teploty, ktoré pohltili krajinu. Ale pre situáciu, v ktorej sa nachádzal. Za ním bola minulosť, s ktorou sa nikdy poriadne nevyrovná. Len on sám vedel, koľko krát robil množstvo vecí proti svojej vôli, koľko krát a akým štýlom musel donútiť jednotlivých ľudí k zaplateniu ich dlhov. A to všetko pre peniaze. Posraté peniaze! A zrazu ryžovali iný peniaze na ňom a jeho kamarátovi. A to celý čas túžil iba po dievčati, ktoré by mu dalo lásku. Skutočnú, ktorá neublíži, ale pomôže sa vyrovnať s minulosťou, ktorá verí v dobro ukryté v ňom samom, ktorá nesúdi za chyby spáchané v minulosti. Túžil po šťastí a pokojnom živote. A aj na priek tomu sa opäť hnal aj s kamarátom na ďalšie dôležité stretnutie. V ich aute, ktoré už v celej džungli nových áut bolo veteránom a horúco v ňom bolo ako v saune.

Bože, raz sa v tomto aute uškvaríme!“ okomentoval horúčavu Michal a stiahol okno kým čakali v rade áut, kvôli červenej na semafore.

Príde deň, keď bude všetko inak,“ odpovedal mu Igor.

Príde, to je pravda... Len kedy?“ opýtal sa pri pohľade na Igora a opäť ho pohltili výčitky. Keby neexistovala tá jeho prekliata minulosť, nikto v jeho blízkosti by nedrogoval. Neboli by len úbohým biznisom pre tú skupinu ľudí, ktorou tak veľmi opovrhoval. On sám mal dostatočne tvrdú povahu na to, aby nikdy nesiahol po ničom tvrdšom, než po konope. A ani to nepotreboval tak veľmi ako sa ľudia v jeho okolí nazdávali. Dokonca by s tým vedel aj kedykoľvek prestať. Ale Igor bol iná káva. On prechádzal na čoraz tvrdšie veci. Keď si od maryhuany zvolil krátky skok k heráku, každý vedel, že už to inak ani nebude. Vtedy Igor navždy stratil svoju priateľku. Jediného človeka, pre ktorého by sa snažil vrátiť späť do starých koľají, keď bolo všetko inak. Ale ona akosi prehliadla túto svoju moc jej lásky k nemu, silu a nádej, ktoré im ňou dodávala. A jemu tak veľmi chýbal pohľad do jej očí, jej úsmev, chvíle, keď ho so všetkou nežnosťou pohladila po tvári a on jej to oplatil svojim bozkom. Celé tieto chvíle ukončila niekoľkými slovami, keď ho uvidela posledný krát zdrogovaného.

Prehnal si to. Odchádzam. Zbohom,“ takto zneli jej posledné slová k nemu. Od vtedy mu nedvíhala, keď jej volal, neodpisovala na SMS- ky, ani na maily, vyhýbala sa mu, ako sa len dalo.

Ich auto vchádzalo do úzkej uličky medzi rodinnými domami a smerovalo k bráne domu Martina Škorca. Igorov aj Michalov pohľad spočinul na dvoch ľuďoch, ktorý sa pred vstupom do domu objímali. Ich objatie, ani pohľady neboli len kamarátske. Obom bolo hneď jasné, že medzi nimi ide o niečo viac. Neprekážala im láska, prekážalo im medzi kým je. Prekážalo im, že v jednom objatí skončil Martin s bývalou Igorovou priateľkou.

Ja ho zabijem!“ vyhlásil Igor.

Prestaň, upokoj sa! Vieš, že ona už dávno chcela od teba odísť. Teraz sa nezaoberaj tým, že sa po ňom vrhla a hlavne, neútoč za to na neho!“

Ty ničomu nerozumieš! Ešte si žiadnu nemiloval, nemôžeš vedieť, čo cítim ja!“

Michal ostal na chvíľu zarazený. Igor ho poznal krátko na to, aby vedel, či Michal dakedy už vo svojom živote miloval nejakú ženu. Aj keby mu chcel vyvrátiť jeho názor vedel, že daná chvíľa nebola na to tá pravá.

Vieš čo? Teraz sa nebudeme baviť o tom, či som už dakedy nejakú miloval, alebo nie. Ty dnes a teraz ostaneš pekne sedieť v tomto aute, kým nevybavím, čo vybaviť mám. Je to jasné medzi nami dvoma?“

Igor mu ani neodpovedal, len mlčky sedel. Sám pre seba si ale prehrával plán voči Martinovi.

Raz ho určite zabije.

Na slnku sa leskol čierny mercedes. Bolo v ňom horúco, ale zrejme to majiteľovi ani neprekážalo. Bol po veľkej hádke so svojim kamarátom. Po veľkej hádke kvôli žene. Človek, keď sa tak pozerá na týchto ľudí, pýta sa či vôbec dokážu mať aj niekoho radi, nie ešte aby im dal šancu dokázať to. Kristína si s Petrom však rozumela a dokázali si povedať skoro o všetkom. Peter sa celý čas snažil pred ňou ukryť skutočnosť, že sa stále nachádza na tom tenkom lade ako aj pred toľkými rokmi, keď skončil prvý krát vo väzení, ale to len zo strachu, že by o ňu niekedy prišiel. Napriek tomu jeho minulosť poznala. Vedela čím si prešiel, čomu sa venoval, ako prežíval chvíle vo väzbe, že mal veľkú lásku k akejsi žene, ktorú do dnešných čias neprekonal. On dôverne poznal dôvod pre aký jej brat začal so všetkým, prečo sa k nim pridala aj Kristína samotná, poznal jej bolesť z posledného rozchodu, i z celej jej minulosti. A pritom ich zoznámenie vôbec nepredpovedalo takéto silné kamarátstvo.

Keď Kristína prišla k svojej najlepšej kamarátke, ktorá sa zhodou okolností volala Kristína tiež, bol tam aj Peter. Našťastie nikto z nich nemal problém kedy sa o ktorej hovorí, lebo Kristíninu kamarátku volali všetci Tina. Tina bola od nej staršia o necelých dvadsať rokov a ona sama sa snažila dávať na Kristínu veľký pozor. Vážila si ju. Aj preto, ako sa dokázala starať o jej syna, aj preto, čo tušila, no nechcela si nikdy pripustiť.

Kristína vyšla na balkón k Petrovi a Tine, ktorý tam sedeli na stoličkách oproti sebe pri stole. Pred nimi sa nachádzala káva a popolník. Jedna stolička bola voľná a jeden pripravený pohár kávy navyše.

Kde si bola tak dlho? Aj káva ti vychladla,“ povedala jej miesto uvítania Tina.

Peter pri pohľade na Kristínu zamrzol. V tej ženskej bolo niečo, čo si sám nevedel vysvetliť.

Chcem ti predstaviť Petra. Neviem, možno ste sa už aj videli,“

Ešte nie, pokiaľ si dobre pamätám,“ odpovedala jej Kristína.

Peter vstal a podal jej ruku.

Ja som Kristína, teší ma,“ povedala mu s úsmevom. Už riadne dlhý čas sa na neho žiadna nepozrela s tak úprimným úsmevom.

Aj mňa teší,“ odpovedal Peter.

Kristína, kde si?“ pýtal sa sám seba „Potrebujem vedľa seba človeka, ako si ty. Človeka tak úprimného, dobrého, neodcudzujúceho...“

Pri tejto poslednej vete si spomenul ešte na jednu spoločnú chvíľu s Kristínou, ktorú prežil. Chvíľu o čosi trpkejšiu aspoň pre neho samotného.

Môžem sa ťa niečo opýtať?“ opýtal sa Peter plný obáv, pričom sa jej pozeral priamo do očí „Čo o mne všetko vieš?“

Kristína si ani nebola schopná uvedomiť ktorú z práve prehrávaných myšlienok má sformulovať a vysloviť pred Petrom. Vedela, že si o nej myslí, že je k nemu úprimná, ale ako by mu mala povedať, že o ňom vie všetko? Že vie, že Peter s ničím neskončil? Veď ktovie ako by vzal, že ten fakt Kristína pozná. Odvrátila od neho pohľad.

Viem, že si recidivista, ale nič viac,“ vyslovila s nádejou, že sa jej na nič viac pýtať nebude.

Prečo si tu potom vedľa mňa? Prečo sa so mnou rozprávaš?“

Lebo ťa mám rada ako kamaráta, vážim si ťa a...“

Nie, mňa nikto nemôže mať rád. Bol som príšerný. Takého človeka nikto nemôže mať rád. Moja minulosť...“

Áno, tvoja minulosť...“ začínala byť nervózna „Tvoja minulosť, nie je nič iné, než to, čo prežívam ja v prítomnosti.“

Povedal som ti už, že tvoj brat musí čo najskôr vycúvať a ak to nespraví tak je hlupák a nikto mu už nepomôže.“

Nejde len o môjho brata,“ priznala Kristína takmer šeptom.

Ty mu nepomôžeš,“

Ale áno. Pomôžem. Ak budem s ním v tejto istej oblasti. Potom nájdem riešenie.“

Kristína, pozri sa na mňa,“ chytil jej bradu a otočil si jej tvár k tej svojej „Neopováž sa urobiť to, čo si práve povedala! Rozumieš ma?“

Neskoro. Už sa stalo,“ povedala Kristína krátkymi vetami. Iný by ju asi varovali, aby to nebola povedala nikomu, ale ona akosi Petrovi verila. Cítila, že jemu to mohla povedať. A on vedel, že mu verí.

Ale tieto vety boli pre neho ako rana pod pás. To dievča, na ktorom mu tak záležalo, začalo robiť to isté, čo robil on. Vstúpilo na pôdu, kam si vždy želal aby sa nedostal nikto koho mal rád. Pohltil ho obrovský hnev a bolesť. Pohár piva, ktorý držal v rukách hodil celou silou o zem. Jeho črepiny sa rozleteli do všetkých strán, ako to, čo si želal pre ňu.

Aj vo chvíli, keď len spomínal na tento okamih, ho dusil hnev. Pýtal sa sám seba kde Kristína je, čo robí, či je aspoň šťastná, či sa niekedy vráti.

Nad čím zas rozmýšľaš?“ prisadla si k nemu do auta Tina.

Peter si odpil zo svojho pohára piva.

Čo je s Kristínou? Kde je?“ pýtal sa Tiny, ako keby mala poznať odpoveď na jeho otázky.

Neviem kde je, ale ona sa o seba postará. Nemám o ňu strach, lebo mám pocit, že som ju naučila dostatok na to, aby prežila. No vrátim nám ju späť a mám na to už aj plán,“ pozrela sa smerom, kde stáli dvaja mladý chalani. Mohli mať okolo dvadsať šesť. Peter ich poznal. Pár krát sa už stretli na spoločnej akcii. „Preto ti chcem aj niekoho predstaviť. Je možné, že ju tu potom uvidíš častejšie, ale v Markovom doprovode.“

Len ju s ním nedávaj dokopy,“ povedal namrzene Peter.

On sa o ňu postará a navyše bol by pre ňu vhodný partner. Vhodnejší ako ty, tak ani nesnívaj o tom, že s ňou budeš,“

Ja si to dievča vážim. Mám pred ňou rešpekt. Je mi ako dcéra a nič viac, ale nedovolím, aby si pokazila život s akýmkoľvek, čo je príde do cesty, lepšie povedané, akého jej do cesty privedieš ty.“

Tina ostala na chvíľu zarazená. Už dlhší čas mala pocit, že Kristína je jej dcéra. Ak by to bola pravda, tak Peter by bol jej skutočným otcom. Ale to nie! To nikdy nebude môcť byť pravda!

O to sa ty neboj! Radšej sa staraj o to, aby si prestal chľastať!“ povedala mu drsne a vystúpila z auta.

Peter si nechcel ani len pripustiť možnosť, že by Kristínu videl s Markom. To sa nemôže stať! Vždy jej opakoval, že si musí nájsť pekného, inteligentného a dobrého chalana, ale toto nedopustí. Musí ju nájsť skôr, ako oni.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.